Holíč a holíčsky židovský cintorín

Fotografie: Peter Werner

Moje najstaršie spomienky ma vedú do roku 1968. Môj otec mal maturitné stretnutie po 40-tich rokoch. Bol koniec júna a do Skalice, kde otec maturoval, sa zišli spolužiaci nielen z Československa, ale vďaka „otepleniu a uvoľneniu“ v čase Pražskej jari aj spolužiaci zo zahraničia. Pamätám si, že z Londýna prišiel Alfréd Geiringer a z domácich maturantov Jožko Šátek - kňaz, Dr. Sukup – právnik, Kali Žiška – myslím, že lekár. To sú mená, ktoré mi utkveli v pamäti, a samozrejme môj otec MUDr. Július Werner. Spolužiaci sa dohodli, že prídu aj s rodinnými príslušníkmi, a tak som sa ocitol v Skalici aj ja a moja mama. K tejto zväčšenej spoločnosti pribudli aj 3 – 4 dievčatá, dcéry domácich, u ktorých niektorí maturanti bývali, pochopiteľne, v ´68 už dospelé ženy a viac-menej rovesníčky šesťdesiatnikov. V roku 1928 maturovalo okolo 20 chlapcov a dievčat a z nich sa v roku 1968 zišlo okolo 15 spolužiakov. Zloženie ich profesií bolo podobné zastúpeniu klasických smerov univerzitného štúdia – približne 5 právnici, 5 kňazi a 5 lekári.

Stretli sme sa v skalickej reštaurácii a prestávku do večernej zábavy môj otec využil na návštevu židovského cintorína v Holíči. Spoločne s nami šiel aj jeden dobrý otcov priateľ, katolícky kňaz, ktorý nemal ako vyplniť čas. Poobedňajšie počasie nežičilo návšteve cintorína. Keď sme prišli na cintorín v Holíči, začalo pršať. Ja s mamou a kňazom sme stáli na chodníku pod dáždnikom a čakali na otca. Ten pobehoval po cintoríne a hľadal hroby po svojich rodičoch. Cintorín bol zarastený, bola tam vysoká tráva. Otec mal nohavice mokré po kolená a zúfalo sa pristavoval pri nás a opäť sa vracal hľadať. Keď sa po značnej dobe opäť pri nás pristavil so slovami, že si to nevie vysvetliť, povedal priateľ otcovi: „Žül (tak ho volali spolužiaci), poď spoločne sa pomodlíme, asi to nemá význam“. A tak sme stáli na chodníku pod dáždnikom, otec hovoril kadiš a jeho katolícky priateľ sa modlil svoju modlitbu. Pre mňa to je nezabudnuteľný zážitok, ukážka ekuménie.

Otcovi rodičia Sigmund a Jenny Werner zomreli prirodzenou smrťou ešte pred druhou svetovou vojnou a mali svoj hrob na holíčskom cintoríne. Môj otec bol takto sirotou, ale jeho rodičia boli ušetrení pred deportáciami počas vojnového Slovenského štátu. Počas Slovenského štátu z otcovej rodiny zahynuli sestra Malči, ktorá bola deportovaná z Holíča, sestra Gizi sa vydala tesne za hranicu na Moravu za Jindřicha Galiu a obaja boli deportovaní z Uherského Brodu. Aj bratia Siegfried a Moritz boli deportovaní z protektorátu Čechy a Morava, z Brna. Moritz bol už ženatý a zahynul spoločne aj so svojou manželkou a dvomi malými synmi – Hansom a Felixom. Ani jeden z nich nemá svoj hrob, kam by som mohol položiť kamienok. Dnes už s istotou viem povedať, že ani na hroby otcových rodičov na holíčskom cintoríne nepoložím kamienok, lebo sa nedajú nájsť. Niekto ukradol ich náhrobné kamene a je pravdepodobné, že hroby nevedel nájsť môj otec tiež preto, lebo už v ´68 náhrobné kamene boli odcudzené. Je možné, že v tom čase už ležali v nejakom kamenárstve, alebo stáli po prebrúsení ako nové náhrobné kamene. To, čo mne ostalo, sú iba fotografie náhrobných kameňov v rodinnom archíve.

Otcov najstarší brat Emil bojoval ešte v prvej svetovej vojne a zahynul v roku 1915. Podarilo sa mi zistiť, že je pochovaný v spoločnom hrobe spolu s ďalšími vyše 5000 padlými vojakmi na cintoríne v Ľubľani (Slovinsko). Rodákom z Holíča padlým v prvej svetovej vojne bol postavený pamätník. Vďaka nemu je meno zvečnené v Holíči a paradoxne je to miesto, kam môžem prísť a položiť kamienok.

Na cintorín do Holíča som prišiel opäť v roku 2003. Cintorín bol v dezolátnom stave. Vstupnej bráne hrozilo zrútenie, časť náhrobných kameňov nebolo takmer vidieť, lebo boli prekryté náletovými drevinami, časť bola vidieť a asi tretina plochy bol voľná. Bola pripravená na pochovávanie ďalších holičských židov. Žiaľ život židovskej komunity bol v roku 1942 prerušený a nielen že nebolo koho pochovávať, ale o cintorín sa nemal kto postarať.

Pracovné povinnosti mi umožnili, že som v tomto období mohol prísť do Holíča častejšie a kontaktovať ľudí, ktorí by boli ochotní pomôcť pri čistení a údržbe cintorína. Podarilo sa mi nájsť ochotných ľudí na mestskom úrade a vďaka nim sa uskutočnilo rokovanie s ÚZŽNO. Takto ÚZŽNO spracoval projektovú dokumentáciu na záchranu cintorína a predovšetkým na záchranu vstupného portálu. Medzitým sa vždy v lete rozbehli čistiace práce. Uskutočnilo sa niekoľko táborov organizácie Strom života, ktorí vyčistili a odkryli časť cintorína, ktorý nebol veľmi zarastený náletovými drevinami. Podarilo sa mi nadviazať kontakt s nemeckou organizáciou Aktion Sühnezeichen Friedensdienste, ktorá sa okrem iného venuje aj pomoci pri záchrane židovských pamiatok. Takto sa zúčastnili jedného tábora Stromu života aj dobrovoľníci z Nemecka. V roku 2005 sa dokončili práce pri záchrane vstupného portálu a opravila sa časť plotu. Vďaka dobrovoľníkom sa podarilo vyčistiť časť cintorína. Pohľad na vstup do cintorína a na jeho časť bol opäť trošku radostnejší.

Žiaľ príroda je silná. Náletové dreviny majú na holičskom cintoríne silné korene. Rozrastajú sa a dnes už takmer nie je vidieť žiadne náhrobné kamene. Na vstupnú bránu sa chodia podpisovať neonacisti a začala znova chátrať. Pohľad na židovský cintorín je smutný. Pritom je to jediná pamiatka, ktorá ostala po židovskej komunite v Holíči. Židovskej komunite, ktorá sa podieľala na hospodárskom raste Holíča. Starší Holičania si pamätali na cementáreň Siegfrieda Fanta, či sladovňu bratov Gerberovcov. Výrobe liehových nápojov sa venovala továreň Viva. Tieto firmy ako aj menší podnikatelia patrili k Holíču. Oni spoluvytvárali hodnoty, tak ako aj lekári či právnici. Všetci lekári v Holíči boli židia a bez ich pomoci si Holíčania pred vojnou riešenie zdravotných problémov určite nevedeli predstaviť.

Židovská komunita v Holíči žiaľ neexistuje. Ak chce mesto Holíč prezentovať svoju históriu, nemalo by zabudnúť na židovskú komunitu, ktorá bola súčasťou Holíča. Komunity, ktorá zanechala kultúrne hodnoty a ktoré sú súčasťou spoločného kultúrneho dedičstva. K tomuto dedičstvu patrí aj židovský cintorín.

 

Fotografie z maturitného stretnutia v júni 1968.

Na obrázkoch č. 2 a 4 vždy druhý zľava je Július Werner, otec autora príspevku.

Na obrázku č. 1 vľavo je katolícky kňaz, ktorý sa pomodlil s Júliusom Wernerom pred holíčskym židovským cintorínom.

Na obrázku č. 4 tretí zprava je Alfred Geiringer, ktorý sa stretnutia mohol zúčastniť vďaka uvoľneniu pomerov počas Pražského jara, keďže pred Slovenským štátom emigroval do Anglicka.

Na obrázku č. 3 a 4 v strede je katolícky kňaz a historik Jozef Šátek. V dobe stretnutia bol farárom v Jedľových Kostoľanoch. Na poslednej fotografii je výrazne vyšší ako jeho bývalí spolužiaci, ale len preto, že sa postavil na ležiaci kameň.

epocha: Kríže

Katalóg krížov a iných drobných sakrálnych pamiatok z oblasti Záhoria a blízkeho okolia